Minule som kdesi čítala takýto krátky príbeh: „K nám do firmy nastúpil nový človek. Hneď na druhý deň mi napísal, či by som mu nepožičal peniaze. Bolo to zvláštne, ešte len nastúpi a už pýta požičať peniaze? Do mesiaca sa to spýtal všetkých kolegov. Začali sme sa mu vyhýbať, bočili sme od neho. Asi po troch mesiacoch som ho stretol vonku na jednej akcii, prišiel na ňu na Harley Davidsone a tak som sa mu prihovoril a spýtal som sa ho, prečo vlastne potreboval požičať peniaze. A on mi na to: „No ja vlastne peniaze nepotrebujem, lenže som introvert a nerád sa rozprávam, tak mi to vyhovuje ak ma nikto nekontaktuje.“
Ako rýchlo vieme odstrčiť a onálepkovať človeka. Jeho správanie sa nám nejako nehodí, nezapadá do nami vyhovujúcej normy správania alebo prejavov. Tak šup s ním do getta, do rezervácie, do špeciálnych skupín. Ako v minulosti, keď ľuďom napadnutým leprou dali na krk zvonček, aby sa im každý vyhol. Alebo tým, ktorí nám nevyhovujú prišijeme na kabát žltú hviezdu … príkladov by sme mali neúrekom. Ako rýchlo a striktne, často bez pochybností a zaváhania, dokážeme oddeliť, čo nám nevyhovuje, alebo kde nechceme byť, na „tí druhí, tí iní“.
Stigma. Jedno slovo, ktoré môže výrazne ovplyvniť tvoje myslenie, konanie, spôsob a kvalitu života. Slovo, ktoré obsahuje tak veľa krivdy, bolesti, strát, utrpenia, nespravodlivosti, nerovnosti, netolerancie.
Výraz stigma vznikol v starovekom Grécku, ako znamenie vypálené na tele otroka alebo zradcu, či väzňa. Táto vypálená stigma mala označiť človeka ako „poškvrneného“, čo znamenalo, že je treba sa mu vyhýbať. V roku 1963 sociológ Erving Goffman tento termín použil v súvislosti s javom, ktorý týmto označením pozorujeme veľmi často v bežnom živote aj my.
Keďže sa venujem psychickému zdraviu a chorobe, stigmatizáciu ako fenomén odstrčenia, vylúčenia, znevažovania, diskriminácie a nepochopenia vnímam denno-denne pri mojej práci s pacientmi. Nechcem ale písať len o stigmatizácii psychických porúch, vôbec sa tento fenomén totiž netýka len psychických ťažkostí. Stigmatizovať je možné čokoľvek, kohokoľvek. Pre niečo, čo sa nám nepáči, čomu nerozumieme, čo nás privádza do rozpakov, alebo nás to zneisťuje. Môžeme mať z toho obavy, strach, cítiť sa v ohrození. Môže to byť pre spoločnosť z nejakého dôvodu neprijateľná vlastnosť, rys, postoj, správanie. Medzi bežné stigmy patrí napríklad aj telesná hmotnosť alebo fyzický vzhľad, sexuálna orientácia, sociálny stav, ale aj napríklad vek: „je ešte príliš mladý, je už príliš starý!“
Stigmatizácia sa dá klasifikovať v akýchsi troch rozmeroch. Najľahšie sa mi to vysvetľuje predsa len príkladom duševných ochorení. Stigma sociálna je podporovaná verejnosťou. Diskriminácia ľudí so psychickým ochorením vyplýva z domnienky, že títo ľudia sú iní, ako bežná zdravá populácia, následne to vedie k sťaženiu uplatnenia v pracovnej aj vzťahovej oblasti, čo vedie k sociálnej izolácii. Štrukturálna stigma, alebo inštitucionálna stigma, prebieha v určitej inštitúcii s nastavením určitých stigmatizujúcich postojov všeobecne platných. Aj keď jednotlivci nemusia mať stigmatizujúci postoj, pracujú pre inštitúciu, ktorá tento postoj hlása. No a napokon treťou rovinou stigmatizácie je sebastigmatizácia. Tu dochádza k procesu, kedy samotný stigmou postihnutý človek akceptuje predsudky okolia, ktoré sú mu pripisované. Najprv sa stigmatizovaný človek stretáva so zníženým prijímaním od okolia, vníma, že je k nemu iný prístup, proste je s ním inak nakladané. Uvedomuje si predsudky a začne s nimi súhlasiť, identifikovať sa s názorom okolia. A nakoniec tieto názory aplikuje na seba. Najčastejšie nadobudne presvedčenie, že tým, že má psychické ochorenie je menejcenný, nespoľahlivý, nedostatočne produktívny, iracionálny, alebo nebezpečný. Uverí tomu, že je „defektný“, slabší, neschopný, iný. Emočne ho to negatívne výrazne ovplyvní a jeho zhoršenie stavu ho zas len utvrdí v tom, že okolie má pravdu. Celkovo sa napríklad s diagnózou schizofrénie vo verejnosti spája presvedčenie, že títo ľudia páchajú kriminálne činy oveľa častejšie ako zdravá populácia. Opak je ale pravdou, dáta poukazujú na to, že títo pacienti sú oveľa častejšie obeťami kriminálnych činov. Celkovo sú ľudia s diagnózou „F“ často obeťami šikany, násilia, zneužívania.
Nebezpečný rozmer šírenia stigmatizujúcich postojov je aj ten, že sa ľudia hanbia vyhľadať pomoc odborníka v oblasti duševného zdravia. Nechcú patriť do stigmatizovanej skupiny. Nechcú, aby tam patrilo ich dieťa alebo príbuzný. Ak aj pomoc vyhľadajú, tak v obave, že budú stigmatizovaní okolím, popierajú informácie o ochorení aj pred inými zdravotníkmi. Je totiž, žiaľ, často pozorovaná aj stigmatizácia zdravotníckymi pracovníkmi a poskytovaná starostlivosť sa zameria na súvislosti so psychickými problémami a nepristupuje sa v diagnostike a liečebných interakciách dostatočne precízne. Pričom je jasné, že aj depresívny pacient môže mať predsa somatické ochorenie (to znamená, že môže trpieť ochorením, ktoré so psychikou nesúvisí, alebo súvisí len okrajovo). Ja patrím ku generácii, ktorej bolo vštepované, že psychiater je až posledná inštancia, kde pacient príde, ak sa vylúči telesný pôvod ťažkostí.
Ľudský mozog rád používa skratky, zjednodušenia. Aj onálepkovaním, vyčlenením, odsunutím do určitej skupiny vie docieliť rýchle zadelenie do základných skupín: „dobrý“ alebo „zlý“.
Taktiež si ľudia podľa teórie sociálnej identity budujú svoju totožnosť príslušnosťou v určitej skupine. Cítime väčšiu spriaznenosť s tými, ktorí sú čo najviac ako my, alebo akí by mali byť podľa ideálnych predstáv. Túto svoju skupinu potom človek vníma ako tú lepšiu alebo v krajnom, extrémnom prípade ako jedinú zdravú a tú najsprávnejšiu. Ostatným skupinám má tendenciu priraďovať negatívne vlastnosti a podrobuje ich vysokej kritike. To znamená, že keď patrím k tej, podľa mňa, najlepšej skupine, zvyšuje to moje sebavedomie aj sebahodnotu, cítim sa byť správny, lepší, silnejší. Verejne sa postaviť za slabšieho, vyčleniť sa zo všeobecnej mienky odmietania čohosi, to si už vyžaduje stabilné vnútorné nastavenie a vieru v seba a svoje hodnoty. Väčšinou ale máme tendenciu správať sa ako dav, neveríme si v situácii, ktorá na nás môže vrhnúť reflektory záujmu. Skryjeme sa v tej najlepšej skupine. A aj v súhlase so stigmatizáciami, ak sú verejne podporované, vyjadrované lídrami a tými, ktorí sú považovaní za úspešných, silných, za naše vzory a určité osobnosti. Takto stigma žije, rozvíja sa, rozširuje a upevňuje.
Pritom sa tu objavuje ešte jeden fenomén: vnútorné uistenie, že ak som v tej správnej skupine a vyhnem sa tým nešťastníkom, mne sa to tým pádom nestane, v mojom živote nie. Mne sa predsa nemôže stať, že by som potreboval psychiatra, že by som niečo nezvládol.
Musíme si ale naozaj priznať, že toto je úplne iracionálny pocit, lebo človek nikdy nevie. Stačí tragédia v rodine, zlé rozhodnutie, náhle udalosti, zdravotné problémy… a…
Takže neexistujeme my a tí druhí. Všetci sme ľudia so svojimi radosťami, starosťami, strachmi a túžbami. Indiáni zvykli vravieť: „nesúď človeka, kým aspoň tri dni nechodíš v jeho mokasínach“. Tolerancia, prijatie, zmierenie.
A ako sa vyhnúť stigmatizovaniu?
V tomto som si pomohla knihou Rutgera Bregmana – Ľudskosť. “Žijeme v dobe prehnanej introspekcie a nedostatočnej extraspekcie. Lepší svet sa nezačína len vo mne, ale v nás všetkých.„ V starovekých Delfách, nad vchodom do Apolónovho chrámu boli vyryté dve slová. Ľudia starovekého Grécka zďaleka prichádzali pre radu a veštbu a prečítali si nad vchodom „gnóti seauton“, čo znamená: „poznaj sám seba“.
Takže hlavne spoznajme samých seba. K tomu patrí aj to, pomenovať a priznať si, že nás nejaký človek znechucuje, desí, znepokojuje. A prečo je tomu tak.
Vzdelávajme sa. Aby sme iným rozumeli, dokázali ich prijať, akceptovať, pochopiť. Aby sme rozumeli príčinám, okolnostiam, súvislostiam. Viac sa pýtajme. Ak nám niečo nie je jasné, neskĺznime do pohodlného rýchleho – tento je iný, ja som iný.
Pestujme láskavý prístup – k sebe, blížnym, ale aj celkom neznámym. Ale nie len empatiou, vcítením sa – to je energeticky veľmi vyčerpávajúce, ale skúsme to skôr cestou súcitu. To nám dáva určitú možnosť poodstúpiť, ale pritom emočne podporiť. V pochybnostiach predpokladajme to najlepšie. Ľuďom je vlastný sklon k negativite. Jedna negatívna poznámka nás zasiahne hlbšie ako desať pochvál. A my, ako ľudia, máme sklon pri pochybnostiach predpokladať to najhoršie. Väčšina ľudí to, čo povie, alebo ako koná, myslí dobre. Z času na čas vás síce niekto podvedie, ale celkovo je to malá daň za ten luxus, ktorým si užívate život plný dôvery v okolie.
Nesledujme priveľa správ, komentárov, nešťastných udalostí. Hlavne skúmajme pocity, ktoré v nás dané informácie vyvolajú. Je to nepokoj, podráždenosť, strach, nervozita? Tak prečo by som si to dobrovoľne sama sebe robila?
„Tvoj mozog je ako záhrada a len ty rozhodneš, čo v tej záhrade porastie: nádherné kvety alebo burina.“ Neskrývajme sa a nehanbime sa byť dobrí. Dobré skutky zvyknú byť nákazlivé. Dôverujme si a buďme verní svojej prirodzenosti. Aj v prijímaní tých, ktorí sú akýmkoľvek spôsobom „iní“. Lebo aj tak nikdy nevieme, na ktorom brehu sa zajtra zobudíme a čo nás postretne za najbližším rohom.
