Posttraumatický rast po strate blízkej osoby
Caspar David Friedrich, Žena pred vychádzajúcim slnkom
Smrťou milovaného človeka zakúšame, čo je to smrť. Tento zážitok otrasie naším porozumením sveta aj sebe samým a či chceme alebo nie, núti nás k premene. Keď nám umiera niekto blízky, v jeho umieraní neprežívame len jeho odchod, ale v istom zmysle na chvíľu umierame s ním, čo nás núti postaviť sa čelom k vlastnej smrteľnosti… V smútení a plači však tkvie veľký potenciál premeny. Dokázať smútiť znamená dôjsť k sebe samému, premôcť to, čo kedysi premohlo nás, zmäkčiť to, čo zatuhlo. A ak v sebe odhaľujeme, identifikujeme a pomenúvame svoje straty, opäť si tým osvojujeme to stratené ako niečo, čo k nám naďalej patrí. Tak sa môžu otvoriť nové perspektívy zmyslu života a my môžeme robiť kroky k osobnému rastu.
Tento jav, keď človek zo skúsenosti straty vyjde nielen zranený, ale v niečom aj „hlbší“, sa v psychológii nazýva posttraumatický rast. Nejde o návrat do stavu „pred stratou“, ide o posun nad doterajšiu úroveň toho, ako rozumieme životu, sebe aj vzťahom okolo nás. Rast môže existovať súbežne s pretrvávajúcou bolesťou. Človek môže naďalej smútiť, a napriek tomu byť v niečom inom pevnejší, citlivejší, vnímavejší. Táto zmena sa predovšetkým ukazuje vo vzťahoch. Pozostalí opisujú väčšiu blízkosť k druhým ľuďom, citlivejšie vnímanie emócií a väčšiu ochotu venovať čas rodine. Podporné okolie tu zohráva dôležitú úlohu, podľa psychiatričky Judith Herman dôvera, blízkosť, schopnosť opäť sa niekomu otvoriť – to všetko sa v nás pôvodne sformovalo vo vzťahoch a vo vzťahoch sa to musí obnoviť aj po strate. Nesmieme však zabudnúť poskytnúť pozostalému priestor prejsť si smútením vlastným tempom a vlastným spôsobom. Čas totiž naozaj hojí rany, no len vtedy, ak mu dovolíme plynúť tak, ako to daný človek potrebuje.
Druhou oblasťou zmeny je vzťah k samotnému životu. Ľudia po strate opisujú pocity vďačnosti za každodennosť, iný pohľad na vlastnú smrteľnosť aj hlbšie hľadanie zmyslu – akoby strata odkryla to, čo bolo predtým prekryté. Kto som, keď stratím to, čo som považoval za samozrejmé? Čo má ešte skrze mňa prísť na svet? Ľudia v hraničných situáciách sú osudom vyzývaní k tomu, aby prijali svoje utrpenie, napriek tomu, že sa nedá dopátrať jeho zmyslu. Je to ako umieranie starého a precítenie nového. Viktor Frankl, ktorý prešiel koncentračnými tábormi, veril, že práve tam, kde nemôžeme zmeniť okolnosti, sme vyzývaní zmeniť seba. Tvrdil, že človek ako jediná bytosť je schopná transcendovať sama seba, a tým povýšiť svoje vedomie na inú rovinu. Môže dôjsť k otvoreniu sa životu, k akémusi rozbitiu vnútornej klietky a k presahu, ktorý prináša hlbší vhľad do ľudskej povahy, väčší súcit a starostlivosť
Za určitých podmienok sa teda kríza môže stať šancou k novému prežívaniu identity, môžeme z nej vyjsť s novými možnosťami správania, s novou dimenziou prežívania seba a sveta . Snáď aj priamo s novým prežitkom zmyslu a s vedomím, že sme sa stali kompetentní nakladať so životom, že už nie sme životu len vystavení. Kladné vyznenie krízy závisí predovšetkým na tom, či sme schopní vidieť krízu ako životnú situáciu, v ktorej sa odohráva niečo, čo je pre náš život existenciálne významné. Proces smútenia predstavuje šancu. Ak totiž tento proces prekonáme, lepšie a nanovo porozumieme nám samotným. Zostane nám síce väčšinou intenzívnejší kontakt s emóciami, než bol predtým, otvoria sa nám však nové možnosti v oblasti vzťahov a naviac získame pocit, že sme schopní zvládať výzvy života.
Inšpirované dielami:
FRANKL, Victor Emil. Lekárska péče o duši.
HERMAN, Judith Lewis. Trauma a uzdravenie.
KAST, Verena. Truchlení: fáze a šance psychického procesu.
WIRTZ, Ursula. Zemři a vstaň!: transformační síla traumatu.